Vedec, ktorého výskum v roku 2004 zmenil pohľad ľudstva na beh, teraz prichádza s ďalším revolučným zistením.
Daniel Lieberman, evolučný biológ z Harvardovej univerzity, patril k prvým, ktorí poukázali na to, ako vývoj ľudstva ovplyvnil vytrvalostný beh.
Všimol si, ako dokonale sa naň adaptovali naši predkovia, čo nám poskytlo konkurenčnú výhodu v boji o prežitie a spravilo z nás vytrvalcov, ktorí nemajú v živočíšnej ríši konkurenciu.
Tentokrát zašiel vedec ešte ďalej a po skúmaní dolných ...
Vedec, ktorého výskum v roku 2004 zmenil pohľad ľudstva na beh, teraz prichádza s ďalším revolučným zistením.
Daniel Lieberman, evolučný biológ z Harvardovej univerzity, patril k prvým, ktorí poukázali na to, ako vývoj ľudstva ovplyvnil vytrvalostný beh.
Všimol si, ako dokonale sa naň adaptovali naši predkovia, čo nám poskytlo konkurenčnú výhodu v boji o prežitie a spravilo z nás vytrvalcov, ktorí nemajú v živočíšnej ríši konkurenciu.
Tentokrát zašiel vedec ešte ďalej a po skúmaní dolných končatín sa zameral na hornú časť tela. Zaujímalo ho, ako je možné, že naša hlava zostáva pri behu v stabilnej polohe, aj keď by sa teoreticky pre odrazy mala kývať zo strany na stranu.
Výskum, pri ktorom dobrovoľníci bežali na bežeckom páse, napríklad aj s maskou na tvári, ukázal, že rôzne svaly v hornej časti tela pri behu medzi sebou spolupracujú, a to aj napriek tomu, že sú od seba oddelené. Pri chôdzi však k takejto spolupráci nedochádza.
Zistenia považuje za ďalší silný dôkaz, že ako živočíšny druh nás formoval práve beh.
Výklus ju pravidelný týždenný newsletter o behu, vychádza každý utorok. Posielame ho aj e-mailom.
Dnes ho pre vás pripravil Peter Kováč, prečítal Ladislav Urbán.
View more
