Čakáme na formálnu pomoc a netrúfame si pomáhať sami

S pani Soňou Holúbkovou, ktorá sa deinštitucionalizácii sociálnych zariadení venuje viac ako 30 rokov som sa rozprával ešte v januári. Krátko po našom rozhovore o odlišnostiach života v domovoch sociálnych služieb a života v komunitách som mal pocit, že je potrebné hovoriť o naliehavejšej téme. Rozhovor s pani Holúbkovou predbehol rozhovor s novinárkou Stankou Harkotovou o tom, či sme ako spoločnosť pripravení - v prípade vojny - prijať ľudí utekajúcich pred vojnou z Ukrajiny. Tento rozhovor sme publikovali mesiac pred vojnou.

Po mesačnej skúsenosti života v krajine do ktorej prichádzajú ľudia traumatizovaní vojnou a stratou domova počúvam slová pani Holúbkovej inak, ako v čase keď sme rozhovor viedli. V súvislosti so sociálnou prácou hovorí napríklad toto: "Čakáme na formálnu pomoc a netrúfame si pomáhať sami, lebo to nepoznáme, alebo sa bojíme že to urobíme zle." alebo "Veľa ľudí žije v dôvere, že život v inštitúciách sa zabezpečuje najlepšie ako sa dá. Ale život sa tam nenapĺňa vo význame kvôli ktorému sme prišli. Do inštitúcii návštevy nechodia rady. Je v nich režim, ktorý musia rešpektovať nie len klienti, ale aj zamestnanci a návštevníci. Inštitúcia víťazí nad životom.” Počujem v tom teraz viac a širšie vnímam aj toto jej vyjadrenie: "Pomáhanie je o poznaní a hľadaní. Nie je len o súcite a o tom, že ja mám predstavu ako pomôcť. Stáva sa mi že sa ma pýtajú, 'Pani Holúbková, ako máme túto situáciu vyriešiť', vravím že neviem, ale môžem riešenie spolu s vami hľadať." Zo slov vyslovených po dlhoročnej praxi je zrejmé, že trpezlivé a citlivé hľadanie je v pomáhaní veľmi podstatné.